Byt' (aj) čašníčkou

Autor: Simona Kyselicová | 24.6.2021 o 15:25 | Karma článku: 11,15 | Prečítané:  5735x

Pre mnohých podradné povolanie, a viete čo? Ak je vykonávané "ledabolo", či nesprávnou osobou alebo na nevhodnom mieste, tak súhlasím. Nie je ale čašník, ako čašník :) 

Nikdy som samu seba nevidela ako čašníčku. Ako malá som mala úplne iné predstavy  o tom, čím budem, ked’ raz vyrastiem. Pamätám si, ako sa do školského časopisu dostala jedna z mojích slohových prác. Bola som vtedy na ZŠ a spomínala som tam, že kedysi som chcela byt’ detektívkou. Celoživotným a nesplneným snom bola ale spevácka kariéra, no zároveñ som písala o tom, že budem s radost’ou vykonávat’ takú prácu, ktorá ma bude tešit’.

Vždy som sa videla skôr v sedavom zamestnaní, niekde v banke či poist’ovni. To som si myslela, že by ma nesmierne bavilo… dávat’ postupne všetky tie papiere do zakladačov a pečiatkovat’..ach, tie razítka :) Vedela som si samu seba predstavit’ i ako učitel’ku, neskôr som dokonca bola i prijatá na VŠ v tomto odbore, ale rozhodla som sa odíst’ zo Slovenska a na školu som nakoniec nenastúpila. 

Študovala som na hotelovke. Na škole sme boli tá “elita” - tak hotelákov brali vtedy. I ked’ v triede sme boli naozaj pomixovaní, no tak to nakoniec býva všade. Prvý rok som si na tej škole doslova a do písmena vytrpela. Prihlásila som sa z jediného dôvodu - nechcela som na gympel, ale na školu so zameraním a tu sa mi páčilo to, že budem doslova prinútená zdvihnút’ zadok a vycestovat’ do neznáma, či naučit’ sa niečomu, čo využijem i v každodennom živote. V druhom ročníku som sa len modlila, nech je naozaj v roku 2012 koniec sveta aby som na tú prax o rok nemusela íst’. :D

V druháku sme, ako skupinka učiaca sa po francúzsky, dostali príležitost’ vycestovat’ na prázdniny práve do Francúzska. Nič nebolo povinné, ale z doteraz neznámeho dôvodu som sa rozhodla, že pôjdem. Dievčatá mali robit’ chyžné, ale pre mña už nebolo miesto a tak mi ponúkli miesto v kuchyni. Predstavila som si kuchyñu ala školská jedáleñ a znova sa čudujem sama sebe, že som na to prikývla. A bolo to super. Robila som v campingu, kde o nás (dve Slovenky) bolo postarané a brali nás ako členov rodiny. Síce som nevedela po francúzsky skoro ani zat’at’, nejako som im tam vypomohla. Robila som šaláty a dezerty a ked’ na to teraz spomínam, mala som 16, bola to moja prvá práca a asi som v nej ani nebola dobrá. Ale skúsenost’ to bola.

O rok na to som sa dostala na Cyprus, Tam som sa naučila naozaj makat’. Šéf bol prísny, mnoho dievčat odišlo s plačom spät’ na Slovensko. No ja som si povedala, že vydržím. A nakoniec, vd’aka prísnemu šéfovi, ktorý sa s nikým nemaznal a neprejavoval city či záujem, som sa vypracovala. Povedal nám, že ked’ ako mladý začínal, volali ho Speedy Gonzales. Viete, ako teraz volajú mña?

Ale nešlo to všetko hladko. Boli za tým 4 horúce letá na Cypre, niekol’ko mesiacov bez vol’ného dña, únava, ale zároveñ chut’ a spoznávanie úžasných l’udí. Po Protarase som vyskúšala št’astie v Paphose. Hotel ako z rozprávky a povedala som si, že tam musím robit’. Prijali ma ešte v ten deñ. Novootvorený, 5 hviezdičkový hotel. Ale pravda? Bol to chaos a zmätok. Okolo 1000 l’udí ráno, na obed a večer. Večné boje o príbory a poháre a rôzne iné pomôcky, ktoré by nemali chýbat’ v podobnom zariadení. L’udia vidia tú krásu a nablýskané izby, no nevidia, čo sa deje v zákulisí. Povedala som si, že nemám čo stratit’ a skúsim st’astie inde, i ked’ boss mi neveril, že chcem od tial’ naozaj odíst’. Našla som iný hotel, kde som sa cítila ako doma a i ked’ aj tam bol niekedy chaos, bol to chaos, ktorý bol príjemný. A bola som i patrične ohodnotená, neviem, či tým, že som mala školu a kurz, ale naozaj som dostávala viac ako Cyperčania.

Bol ale čas zmenit’ krajinu a pôsobisko. Prvý raz som začala pracovat’ v reštike. Nie v hoteli. A v Londýne. Tam som sa toho tol’ko naučila! Brali ma tam ako novú nádej a ja som si začala uvedomovat’, že ono mi to povolanie asi celkom ide a že ma dokonca i baví. Bavilo ma učit’ sa a skúšat’ jedlá, vzdelávat’ sa o vínach či káve. Boli mi poskytnuté kurzy, dokonca zadarmo, za ktoré sa u nás platia nemalé peniaze. Práve v Londýne, som dokonca obsluhovala Poirota, resp. herca, ktorý ho stvárñoval :) A bol vel’mi milý. Vždy sa zaujímal o to, ako sa mám a či som mala fajn deñ. Na obrazovke mi prišiel vždy nesympatický ale pamätám si tie nedele u starej mamy, ktorá ho sledovala so zatajeným dychom :)

Nebudem tu opisovat’ každé moje pracovisko, chcela som len načrtnút’, ako sa to u mña vyvíjalo. Ked’že som po skončení štúdia (ale i počas) menila krajiny, nikde som nepracovala príliš dlhú dobu. Ani v Asterdame. Ani v 3AA Rosette reštike v St. Albans. Všade mi bolo dobre, všade som bola obklopená úžasným kolektívom l’udí a všade som chodila s úsmevom na tvári. No nikde som sa necítila úplne “doma” (čo sa krajiny týka).

Nórsko má k tomu ale určite najbližšie. Nie, že by som nemala postranné úmysly odíst’, tie boli…ale prešlo to. 

Dva a pol roka som tu zamestnaná vo Fiskekompaniet, A cítim sa tu ako král’ovná, no pozor! Inokedy ako slúžka, ved’ viete akí sú slovania niekedy iniciatívni a pracovití, až to býva použité proti ... čiže skôr Popoluška, ked’ sa nad tým zamyslím. Možno to je sebecké, ale oni mi i po tak dlhom čase stále dávajú najavo, aký som pre nich prínos. 

Pointa tohto článku ale bola, že je naozaj rozdiel robit’ niečo s nadšením a s radost’ou a robit’ niečo iba preto, lebo musíte. A je to požehnanie. I mat’ dobrého šéfa, či kolektív l’udí, ktorí pomôžu aj mimo práce (to sa mi tu potvrdilo nekonečne vel’a krát). A v neposlednom rade :ZÁKAZNÍCI!

Iste, za tých takmer 10 rokov v službách som zažila i blbcov (mimo SVK). Ale 93% skúseností sú naozaj pozitívne. A to je teda dost’ vel’a. A preto ma moja práca (teraz už práca popri práci:P) teší. Teší ma záujem a radost’ l’udí. A i ked’ sa vraví, že Nóri sú chladní, ja som asi lepších zákazníkov nemala. Vo všeobecnosti a samozrejme, výnimky potvrdzujú pravidlo. Ale sú zlatí. Možno to bude tým, že som cudzinka. Zaujímajú sa a vel’a z nich príde pri odchode za mnou a poprajú mi vel’a št’astia v mojom živote v ich krajine. Alebo sa zaujímajú o to, či a kedy naposledy som videla príbuzných. Alebo mi povedia, aká som v tom, čo robím dobrá. Alebo sú jednoducho vd’ační. A to mi vždy zodvihne náladu. To je vlastne dôvod, prečo to stále robím :) Z toho sa naozaj úprimne teším a dúfam, že to tak je i u nás doma. Som si istá, že to tak je všade. To pozitívne proste prekryje negatíva. 

A za tie roky som zistila i to, že ja tú akčnost’ vlastne potrebujem a že práca v kancelárii by ma unudila k smrti :D Som naozaj typ človeka, čo potrebuje pohyb a irituje ma, ked’ ho nemám. A vo svojej práci si nakrokujem zakažým pekné čísla (niekedy i zabehnem či zdvíham t’ažké váhy :D:D) A beriem to ako plus :)

No a nakoniec by som chcela spomenút’, že tým, že ja nórskych politikov či osobnosti nepoznám, nemám absolútne žiaden stres. O každého sa starám rovnakým spôsobom, každému sa prihováram tak isto. Preto moji škandinávsky kolegovia nechávajú celebritné stoly vždy a s radost’ou mne - oni by mali stres, ja ani neviem, o koho ide :D Tak som obsluhovala politikov, hercov, starostu mesta či speváčku Auroru.

Nakoniec som rada, že som na tú hotelovku šla. Spoznávam tento svet a stále sa učím. A to je podl’a mña i v povolaní najdôležitejšie. Neprestat’ sa vzdelávat’, prekračovat’ svoje hranice či zaujímat; sa o to, čo sa vo vašom pracovnom svete deje. Prinášat’ nové vízie a nápady. Lebo o tom by to malo byt’. O pokroku. Vo všetkom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf inšpekcie: Tekutina sa v Hrone šírila ako tlaková vlna, ryby zabíjala v danom momente a mieste

Inšpekcia životného prostredia aj polícia ekologickú katastrofu riešia.

Martin Huba: Divadlo Na Korze zrušili za jednu narážku. Dnes je tu devalvácia slova

Na Detskej univerzite Komenského prednášal o kultivovanosti.


Už ste čítali?